Najčastejšie nedostatky genealogických prác - rodokmeň, tvorba a spracovanie.

Ak skutočnosti, na ktoré chceme upozorniť, nazveme nedostatkami, môžeme ich rozdeliť na nedostatky obsahu a nedostatky formy. Ak hovoríme o obsahu, mali by sme mať na mysli predovšetkým koncepciu práce. Tú by si mal stanoviť každý autor kým sa pustí do písania genealógie. Dá sa predpokladať, že každý, kto má takýto úmysel začne sa najprv zaujímať o históriu svojho rodu a životné osudy svojich predkov. Začne zhromažďovať pramene a informácie a po čase dospeje do štádia, keď si uvedomí, že by tieto informácie mal spracovať. To je podľa mňa okamih, v ktorom by si mal uvedomiť, čo vlastne chce svojou prácou povedať. Môže napr. sledovať len priamu líniu svojich predkov alebo rodokmeň mužských potomkov od najstaršieho známeho predka, tzv. rozrod, alebo zasa všetkých svojich predkov, tzv. vývod, no môže sa rozhodnúť aj pre inú koncepciu. Ak to vie, jeho práca bude mať ucelený charakter, môže sa sústrediť na dopĺňanie informácií a prípadné štúdium príslušným smerom a výsledok poteší aj jeho samého. Ak si to neuvedomí, jeho práca bude mať pravdepodobne len charakter zbierky dokumentov. Dôležitá je aj metóda genealogickej práce. Genalogická práca by sa nemala obmedziť len na komentovanie genealogickej tabuľky, ale mala by prinášať aj podrobnejšie biografické údaje o členoch rodu. Niektorí autori sa snažia hlavne zachytiť spomienky žijúcich členov rodu. "Oral history" - ústne dejiny dodávajú práci pútavosť, no bývajú na úkor historických faktov (napr. presné dáta), ktoré zvyčajne chýbajú. Ich nedostatkom je aj to, že dokážu postihnúť len 3 - 4 generácie rodu. Autor, ktorý nemá ambície vykonať ďalší genealogický a archívny, najmä matričný výskum sa zvyčajne uspokojí s konštatovaním, že staršie veci a udalosti v rodine nie sú známe. To by ho však nemalo uspokojiť, ak je možné ísť ďalej. Optimálna je kombinácia metódy historického a archívneho výskumu s metódou "oral history". Osviežením prác bývajú citácie literatúry alebo archívnych prameňov, no je vhodné dbať na proporcionalitu citovaných úryvkov. Každá genealogická práca by mala priblížiť aj prostredie, z ktorého príslušný rod pochádzal a v ktorom pôsobili jeho členovia. Oživia ju teda informácie o obci, meste a kraji, no mali by mať istý proporcionálny rozsah, aby samotnú históriu rodu nerozbíjali a aby sa genealogická práca nestala temer regionálnou monografiou. To isté platí aj o komentovaní významnejších historických udalostí, ktorých sa členovia rodu zúčastňovali (napr. založenie rôznych spolkov a organizácií; významné bitky v prípade šľachtických genealógií a pod.).

(Zdenko Ďuriška, príspevok bol prednesený 11. októbra 2003 na Stretnutí genealógov a heraldikov v Martine, krátené)