Niekoľko spresňujúcich poznámok k rodokmeňu magistra Donča

Bernard Jozef Meliš

Zvolenský, rábsky a komárňanský župan, magister Donč (1277/78 - 1345) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských a uhorských dejín 14. storočia. Pochádzal z rodu, ktorého členovia vystupovali v dôležitých štátnych funkciách od prvej štvrtiny 13. storočia. Do Dončovho života výrazne zasiahli politické udalosti prelomu 13. a 14. storočia. Spočiatku ho nachádzame medzi šľachtou poplatnou Matúšovi Čákovi, od ktorého sa okolo roku 1312, keď sa odohrala bitka pri Rozhanovciach, odklonil a stal sa podporovateľom kráľa Karola Róberta. Kráľ využíval Dončove služby v oblasti diplomatickej i vojenskej, cenil si ho ako dobrého radcu a chcel ho mať vždy nablízku. Preto mu v roku 1333 udelil Komárňanský hrad (s panstvom), vzdialený len na skok od kráľovského sídla na Vyšehrade. Po uverejnení rozsiahlejšej štúdie o živote magistra Donča sa venujem na týchto stránkach spresneniu niektorých údajov v rodokmeni, ktorý publikoval Pál Engel.

Kedy zomrel magister Donč

Zúženie časových intervalov úmrtia samotného Donča, ako aj jeho syna Ladislava, nám umožnili zachované znenia listín týkajúcich sa dediny Zumberg, dnes súčasti Pezinka. Zumberg vlastnil príslušník rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka Šebuš, ktorý mal za manželku Dončovu dcéru Kláru. Šebuš sa dostal kvôli nevhodnému správaniu do nezávideniahodnej situácie, z ktorej mu pomohol jeho tesť Donč. Požičal mu 500 hrivien striebra na zaplatenie pokút a za to dostal do zálohu dedinu Zumberg so všetkým príslušenstvom. To sa stalo roku 1335. Z ďalších listín týkajúcich sa Zumbergu sa dozvedáme, že Donč tento ústupok spravil určite len kvôli svojej dcére a Šebuša nemal v láske. Dokladá to jeho výslovné prianie, aby sa Zumberg, ktorý chcel časom previesť na svoju dcéru, nedostal do rúk Šebuša alebo jeho detí, ktoré by mal s druhou manželkou po prípadnej Klárinej smrti. Šebuš nebol schopný splatiť dlh ani po desiatich rokoch, pretože 20. júna 1345 bola vydaná listina, ktorou Donč dáva Zumberg Kláre s vyššie spomenutou podmienkou. Podľa všetkého však štatúcia Kláry do držby Zumbergu neprebehla počas života magistra Donča, pretože po jeho smrti sa k Zumbergu dostali Dončovi synovia. Z listiny vydanej kráľom Ľudovítom 22. júla 1345 sa dozvedáme, že časť dediny Zumberg mal Dončov syn Ladislav. Ten svoju časť dal švagrovi Šebušovi s pripomienkou, že tak koná bez zásahu do častí svojich bratov.6 Ladislav konal jasne proti vôli svojho otca, ktorý "zvolával Boží trest" na každého, kto by protirečil jeho úmyslu darovať Zumberg Kláre a zabrániť Šebušovi a jeho potomkom z prípadného druhého manželstva prístup k právam na túto dedinu. Medzi tými, ktorí by mohli protirečiť jeho úmyslom, Donč spomínal aj svojich synov. Dá sa teda povedať, že azda na základe ich dobrých vzťahov so Šebušom Donč predpokladal udalosť, ktorá sa nakoniec 22. júla 1345 aj stala. Keď Dončov syn Ladislav dával Zumberg Šebušovi, nespomenul popri častiach svojich bratov otcovu časť dediny. Preto možno predpokladať, že Donč skutočne zomrel veľmi krátko po vydaní svojho "testamentu" z 20. júna 1345, v ktorom sám seba označuje za "Bohom volaného z tohto sveta". Preto nám v Zumbergu už v júli 1345 vystupujú aj ďalší Dončovi synovia.

Dátum úmrtia Dončovho syna Ladislava

Na základe kráľovskej listiny z 22. júla 1345 môžeme upraviť aj údaj o úmrtí Dončovho syna Ladislava. Podľa Engela Ladislav zomrel pred Popolcovou stredou roku 1345, ktorá v tom roku pripadla na 9. február. Engel sa pritom odvoláva na listinu palatína Mikuláša zo 16. mája 1349, keď sa pred palatína dostavili zástupcovia Dončových synov a Ladislavovho syna Jána so svedectvami dokazujúcimi, že právo je na ich strane. Zlou interpretáciou Engel stotožnil Popolcovú stredu roku 1349 s Popolcovou stredou v roku 1345. V listine zo 16. mája 1349 sa hovorí o vytyčovaní nových hraníc dediny Okoč (okres Dunajská Streda), ktorú mal vtedy v držbe magister Donč a jeho synovia Ladislav, Štefan a Mikuláš. Dňa 14. júna 1344 k nim prišiel palatínov človek Mikuláš, syn Štefana, a oznámil im nové rozhodnutie ohľadne hraníc. Spor sa naťahoval, Donč aj jeho syn Ladislav medzitým zomreli a Ladislavove práva prešli na jeho syna Jána. Keď sa Dončovi žijúci synovia a ich synovec Ján dostavili pred palatína - na Popolcovú stredu, ktorá v roku 1349 pripadla na 26. februára, Donč aj jeho syn Ladislav už nežili. Ladislav mohol zomrieť aj dávnejšie, už pred 22. marcom 1347. Vtedy budínska kapitula vydala odpis privilégia Bela IV. (donácie zo 14. októbra 1268 na hrad Komárno komesovi Walterovi). Žiadateľmi boli Dončovi synovia Štefan a Mikuláš. Ladislav ako najstarší z nich sa (už) nespomína. Ak už nežil alebo sa počítalo s jeho blízkym úmrtím, mohol ho (ako podielnika komárňanského panstva a podobne ako v prípade dediny Okoč) zastupovať syn Ján. Ten však medzi žiadateľmi nefiguruje. Ak Ján nebol ešte dospelý, mohli ho zastupovať jeho strýcovia, čo sa však v listine takisto neuvádza. Na základe dostupných prameňov bolo možné posunúť aj spodnú hranicu Ladislavovej smrti z 22. júla 1345 na 19. október 1345. Vtedy sa totiž ešte mal (spolu s bratmi Štefanom a Mikulášom) vyjadriť k štatúcii majetku susediaceho s komárňanským panstvom.10 Dončov najstarší syn Ladislav teda odišiel z tohto sveta niekedy medzi 19. októbrom 1345 a 22. marcom 1347, resp. 26. februárom 1349. Ďalšie skutočnosti by sa dali dedukovať z Jánových majetkových vzťahov, tie však nateraz nepoznáme.

(Genealogicko - heraldický hlas 1-2/2011, str. 5 - 7)