Prvé stretnutie s rodokmeňom

Pamätám si, akoby to bolo včera, keď som ešte ako malý chlapec pozeral historické filmy. Vždy ma fascinovalo, keď v nejakom rodninnom sídle mal pán domu na stene zavesený obrovský obraz a na ňom znázornený rodokmeň. 

Prípadne, keď pri preukazovaní svojho šľachtického pôvodu vybral z tubusu zrolované plátno so schématicky nakreslenými rodovými líniami siahajúcimi niekoľko generácií do minulosti.

To boli moje prvé stretnutia s rodokmeňom.

Neskôr, ako som dospieval, do popredia sa tlačili iné záujmy a záľuby a sen o vlastnom rodokmeni zostal len snom. Svojich predkov som poznal len po prababku a prededa, aj to len z cintorínov a náhrobných kameňov. Rodičia o predkoch nehovorili, aj keď určite vedeli dosť, pretože na gazdovstvách v domoch často bývali tri - štyri generácie, ktoré si navzájom pomáhali, predávali cenné skúsenosti, vážili si jeden druhého a deti rešpektovali rozhodnutia starších.

Takto roky plynuli, myšlienka na rokokmeň sa občas v záplave iných, bežných problémov a starostí vynorila, no úspešne som ju zahnal s odôvodnením, že na to čas nebudem mať a možno raz (hlavne inokedy) sa do toho pustím.

(Ján Bystriansky)